Pohľady- názory

Izrael

História Izraela I.

História Izraela

I.


   Oblasť dnešného Izraela bola obývaná už 7000 rokov pred Kristom neznámymi osadníkmi, ktorí vybudovali v oblasti dnešného Jericha osadu. Predpokladá sa, že títo obyvatelia praktikovali kultické uctievanie predkov, pestovali všetky praveké poľnohospodárske plodiny, okrem žita. Na poľnohospodárstvo tu boli vtedy lepšie podmienky, ako vo vtedajšom Egypte alebo Mezopotámii (dnešné Irak, Sýria, Libanon, Izrael, Jordánsko a Egypt). Na prelome 4 a 3 tisícročia pred našim letopočtom začali na toto územie prenikať prví semitský polokočovníci.
Evidovaná prítomnosť židov v Izraeli siaha 3400 rokov dozadu. Slovenské pomenovanie židov je odvodené od pôvodného židovského Judah. Od tej doby boli židia z Izraela niekoľko krát vysťahovaní a potom sa opäť vrátili späť z exilu, podporovaní a ovplyvňovaní ich svätou knihou Tanakh (starý zákon). V roku 1020 pr.n.l. tieto kmene zjednotil kráľ Saul a vytvoril Izraelské kráľovstvo. Kráľ Dávid, nástupca Saula, ustanovil v roku 1000 pr.n.l. ako hlavné mesto Jeruzalem. Toto kráľovstvo sa v roku 933 pr.n.l. rozdelilo na dve časti - Izraelské kráľovstvo na severe a Judejské kráľovstvo (Judsko) na juhu. V roku 722 pr.n.l. dobyli Izraelské kráľovstvo Asýrčania, ktorí severné kmene odvliekli mimo územia, kde sa zmiešali s okolitými kmeňmi a zanikli. V roku 586 pr.n.l. Babylončania dobyli Judské kráľovstvo a časť židov odvliekla do exilu, časť zostala v krajine. Keď v roku 331 pr.n.l. vstúpil do Jeruzalemu Alexander Makedonsky, židia ho vcelku uvítali a ten im poskytol veľkú autonómiu. V roku 323 pr.n.l., keď Alexander zomrel, bola rozdelená Alexandria medzi diadochov (Alexandrových spoločníkov a generálov) a Judsko získali Egyptskí Ptolemaiovci, ktorí tu vládli 100 rokov a v tomto období je preložený starý zákon do gréčtiny. Dlhé obdobie nadvlády cudzích mocností ukončila až tzv. Makabejská vojna, ktorá začala v roku 167 pr.n.l. a priniesla židom slobodu a samostatnosť. Počas panovania Hasmonejskej dynastie prichádzalo k čoraz väčším rozdielom v židovskej spoločnosti, a keď sa bratia Aristobulos II. a Hyrkán II. nemohli dohodnúť na vládnutí, odvolali sa na Rímsku arbitráž. Do sporu zasiahli Rímsky vojvodca Pompeius a Idumejský (Edomsky) vládca Antipatros II.. Nakoniec Pompeius pridelil vládu Antipatrovi II. Tým Rím získal faktickú kontrolu nad Judskom. Jeruzalem dobyl Herodes v roku 37 n.l. a získal kontrolu späť. Po jeho smrti nastúpil na trón jeho syn Archalaos, ktorého však Rimania krátko na to zosadili a Judsko bolo opäť pod kontrolou Ríma. Severné židovské časti však aj naďalej kontrolovali Herodejci. Južné časti Judska spravovali Rímski prokurátori, proti ktorým v roku 66 n.l. vypuklo povstanie - tzv. prvá židovská vojna. To bolo potlačené Vespasianovími légiami a v roku 70 n.l. Jeruzalem dobyl Tito so svojimi légiami. Boje pokračovali až do roku 73(74) n.l., keď bola dobytá posledná pevnosť Massada na západnom brehu Mŕtveho mora, kde 600 židov spáchalo hromadnú samovraždu pred definitívnym dobytím. O niekoľko desaťročí 132-135 n.l. vypuklo ďalšie povstanie - druhá židovská vojna. Aj toto povstanie bolo potlačené, Jeruzalem bol premenovaný na Aelia Capitulina, provincia Judsko bolo premenované na Palestínu a židia boli vyhnaní z Jeruzalema, aby boli vyhladené všetky pamiatky na neustále sa búriacich židov. Po druhej židovskej vojne sa ťažisko židovského života presunulo na sever do Galilee. Kresťanstvo sa praktikovalo v tajnosti. Po rozpade Rímskej ríše na Západné Rímske cisárstvo s hlavným mestom Rím a Východorímske cisárstvo (Byzantská ríša, Byzancia) s hlavným mestom Konštantínopol (po slovensky Carihrad, dnešný Istanbul), Palestína spadala pod správu Byzantskej ríše. Okolo roku 330 n.l. konvertoval cisár Konštantín na kresťanstvo a určil ho ako oficiálne náboženstvo v Palestíne. V tomto období bol najväčší rozmach urbanizácie, boli rekonštruované synagógy, zúrodňované nové polia, sv. Helena, matka Constantina, dala postaviť Baziliku božieho hrobu v Jeruzaleme, bol postavený chrám Božieho narodenia v Betleheme a chrám božieho nanebovstúpenia v Jeruzaleme. V roku 352 n.l. bola brutálne potlačená revolúcia židov, proti Byzantským pravidlám a vlna prisťahovalcov, ktorý prichádzáli hlavne z Ríma bola zastavená. Približne v roku 390 n.l. bola Palestína rozdelená na tri časti, Palestína Prima, Secunda a Tertia (prvá, druhá a tretia Palestína). Prvá Palestína bola v strede pozdĺž pobrežia Stredozemného mora, s vládou v Caesarea Martima, Druhá Palestína bola na severe, severne od Golanskych výšin až po Mŕtve more s vládou v Scythopolise a Tretia Palestína, zaberajúc územie Negevskej púšte, južného Jordánska a väčšiny Sinajského polostrova a s Petrou, ako sídelným mestom vlády. Tretia Palestína bola známa aj ako Salutaris. V roku 536 n.l. Byzantský cisár Justian I. presunul vládu do Ceasarie, dal právomoci tamojšej vláde nad ostatnými dvomi provinciami vo viere, že majú zodpovednosť za provinciu, kde prišiel na svet Ježiš Kristus. To bol pravdepodobný dôvod, prečo sa Palestíne hospodársky darilo za vlády kresťanských panovníkov. Byzantská administratíva bola dočasne prerušená Perzskou okupáciu v rokoch 614-628 n.l. a potom úplne zrušená moslimskou inváziou v roku 634 n.l V rozhodujúcej bitke o Yarmouk v roku 636 n.l.bola Byzantská armáda definitívne porazená, Jeruzalem kapituloval v roku 638 n.l. a Caesaria Maritima medzi rokmi 640-642 n.l. Kalif Omar Ibn al Khattab a Byzantský guvernér Safforonius podpísali dohodu o právach všetkých nemoslimských obyvateľov Palestíny. Židom bolo povolené sa vrátiť do Palestíny prvý krát po 500 rokoch zákazu vydaného Rimanmi a udržiavaného Byzanciou. Počas kalifátu dynastie Umajjovcou (661-750 n.l.) bola Palestína administratívne a vojensky subprovinciou (Jund) Filastin(arabské pomenovanie Palestíny) provincie ash- Sham (arabsky Veľká Sýria) rozšírená o Sinajský polostrov. V roku 691 n.l. nechal kalif Abd all-Malik ibn Marwan vybudovať Skalný dóm na Chrámovej hore veriac, že mu pomôže na jeho ceste do neba. Moslimovia, ako aj židia verili, že na tom mieste spočívala Archa úmluvy. V roku 750 n.l. za pomoci extrémistickej skupiny Hašimija, ktorá vyvolávala spory medzi jednotlivými kmeňmi, sektami a etnickými skupinami, sa ujali vlády Abbasovci, ktorí odvodzovali svoj pôvod od Abbas ibn Abd al-Muttaliba, jedného z najmladších strýcov proroka Mohameda, so sídlom v Bagdade. Dynastia Fátimovcov, potomkovia Fatimy - dcéry proroka Mohameda, neuznávali kalifát Abbasovcov v Bagdade, postupne získavali moc v Egypte, Palestíne, Sýrii, Sicílii a západnej časti Arabského poloostrova. V roku 909 n.l. začali tento titul sami používať a v roku 969 n.l. založili nové sídelné mesto šiitskeho kalifátu Káhiru. Vládu kalifov ukončili až križiacke výpravy v roku 1099. Počas križiackych nájazdov na stredný východ boli židia masakrovaní, upaľovaní, alebo predávaní do otroctva. Kurdský generál Saladim, v júli roku 1187, porazil križiakov a podpísal s nimi dohodu, ktorá im umožňovala zostať v Palestíne.
 
zdroj
Žádné komentáře
 

sťahovanie a ukladanie súborov, mp-3, knihy, videa...

uloz.to - sdilej snadno data


TOPlist