Pohľady- názory

Naša história



Poloha Slovenska pripomína oko cyklónu. Ak sa vrátime do čias Svätoplukovej ríše a cyrilo-metodskej misie, vidíme ohromujúci výbuch vzdelanosti a jeho následné vyžiarenie do všetkých kútov slovanského sveta. No u nás z toho ostali iba korene. Hoci slovanská kultúra, hlaholské písmo a základy slovanskej civilizácie vzišli z územia medzi Nitrou a Bratislavou, naplnenie našli až v Ochride, Kyjeve či Moskve. Hoci české knieža Borivoj bol pokrstený na Svätoplukovom dvore v Nitre, bola to nakoniec Praha, ktorá bola istý čas centrom rímsko-nemeckej ríše s poloslovanským cisárom Karolom IV. v jej čele. Krakov bol dokázateľne jedným z hradísk Svätoplukovej ríše a neskôr sa stal centrom obrovského poľského štátu, siahajúceho od Dnepra po Odru. Aj keď bol Pribinov a Koceľov Blatnohrad strediskom hlaholskej vzdelanosti, práve Panónia sa neskôr stala centrom vznikajúceho uhorského štátu. Dá sa povedať, že to, čo bolo rozosiate do srdca karpatského oblúka, vzklíčilo všade naokolo. No jeho stred stiahol svoju životnú silu späť do koreňov.
Po vyhnaní Metodových žiakov ohromná ríša, ktorú s takým rozmachom vybudoval Svätopluk, stratila vlastný duchovný základ. Onedlho podľahla sústredenému náporu Frankov zo západu a kočovných Maďarov z východu. No cyrilo-metodská tradícia zostala na Slovensku živá. Už nebolo možné na ňu zabudnúť, ani ju vykoreniť. Stala sa zdrojom nového obrodenia slovenského národa.
Aby sme si priblížili bohatstvo dedičstva, ktoré nám zanechali Konštantín a Metod, pripomeňme si zopár veršov z Proglasu. Proglas je predslovom k Evanjeliua zároveň básňou, ktorou Konštantín vyjadril zmysel svojho posolstva. Hovorí k nám rečou spred viac ako tisícky rokov, no predsa je živá dodnes:
˝Dobre počuj celý národ sloviensky,
vypočuj slovo od Boha ti zoslané,
slovo, čo hladné duše nakŕmi,
slovo, čo um aj srdce tvoje posilní,
slovo, čo Boha poznávať ťa pripraví.
Tak ako radosť nezasvitne bez svetla,
by oko celý svet v ňom uzrelo,
bo všetko nie je krásne, ani zreteľné,
tak ani duša, žiadna duša bez písmen
vedomia nemá o tom Božom zákone,
zákone knižnom, o zákone duchovnom,
zákone, cezeň Boží raj sa zjavuje.

Bo ktorý sluch, čo strašný rachot hromový
neočuje, stáť bude v bázni pred Pánom?
Bo nos, bo čuch, čo vôňu kvetu nevníma,
akože môže zázrak Boží pochopiť?
Bo také ústa, ktoré sladkosť necítia,
človeka činia, akoby bol z kameňa.
A ešte väčšmi od človeka z kameňa
je mŕtva duša, každá duša bez písmen. (...)
Lebo sú bez kníh nahé všetky národy,
bo nemôžu sa boriť bez zbroje
s protivníkom a duší našich záhubcom,
odsúdené sú večnej muke za korisť.˝
Konštantín a Metod k nám nepriniesli vieru ako takú, tá tu bola dávno predtým. I kresťanstvo k nám prenikalo už dávnejšie z Franska, ba až z ďalekého Írska. Oni však priniesli vyznanie viery osobitne pre nás a v našom jazyku. Priniesli písmo - hlaholiku, danú zhora a posvätenú pre vyjadrenie hodnôt viery, rodiny a národa. Priniesli obrad a zákon ako kostru každej pevnej štátnosti. Prišli, aby obnovili základy znovu sa rodiaceho svojbytného slovanského sveta, osobitej slovanskej civilizácie.

Tu sme sa už posunuli do obdobia Svätoplukovej ríše. A práve vtedy sa zavŕšila praslovanská etapa vývoja nášho jazyka - vznikom jeho kodifikovanej podoby zapisovanej osobitným slovanským písmom.
Starosloviensky jazyk, po nemecky altslavische Sprache, po francúzky le vieux slave, po rusky staroslavianskij jazyk, po slovinsky staroslovanski jezik, po bulharsky starobalgarsky ezik, po poľsky jezyk starosloviański, po anglicky Old Church Slavonic, po česky staroslověnsky jazyk.
Takýmito termínmi sa označuje v 19. a 20. storočí v slavistike slovanský spisovný jazyk, ktorý priniesli Konštantín a Metod roku 863 na Veľkú Moravu a roku 867 aj do Panónie ku Koceľovi. Jeho osnova bola v slovienskom jazyku, ktorým hovorili Sloviene v rodnom meste Konštantína a Metoda Solúne a jeho okolí, v 9. storočí dosť husto obývanom Slovanmi. Tento jazyk bol už dlhší čas kultivovaný. Na Veľkej Morave a v Panónii vnikli do neho črty kultúrneho štýlu jazyka na Veľkej Morave, resp. v Panónii. Tento jazyk sa vtedy volal ˝jezykb slověnbskbi˝, a to v okolí Solúna i na Veľkej Morave a v Panónii.
Prenesme sa na pole jazykovedy a skúsme si oživiť podobu jazyka, ktorý sa stal spisovným pre všetkých Slovanov. O jeho pôvode hovorí prof. Ján Stanislav v diele Starosloviensky jazyk:
˝Vznik staroslovienskeho písma a písomníctva pôvodne pre potreby Veľkej Moravy a Panónie nemožno posudzovať a podávať izolovane a bez historických vývojových súvislostí. V samej staroslovienčine je vývin, ktorý sa zračí v odpisoch textov. Zmeny sa podmieňujú veľmi často jazykovými črtami oblastí, na ktorých sa jazyk byzantskej misie pestoval ako forma jazyka vyššieho štýlu.
O geografickom pôvode staroslovienskeho jazyka sú v slavistike dve teórie, a to panónska a macedónska. Podľa panónskej teórie starosloviensky jazyk je jazyk Pribinovej a Koceľovej Panónie. Tejto mienky boli Slovinci Bartolomej Kopitar a Franc Miklošič. Ruskí slavisti Kalajdovič a Golibinskij mysleli na moravský pôvod staroslovienčiny. Pavol Jozef Šafárik napísal v roku 1826, že celé formálne ústrojenstvo slovenčiny upomína výrazne na ´cyrilčinu´. Naproti tomu Martin Hattala dokazoval, že povaha jazyka zachovaného v najstarších cyrilských rukopisoch je starobulharská. Túto teóriu potvrdzoval aj Slovinec Vartoslav Oblak a ďalší. Dnes sa solúnsky pôvod staroslovienčiny zväčša uznáva, ale poukazuje sa na to, že na Veľkej Morave a v Panónii prenikali doň i črty kultúrneho jazyka týchto dvoch krajín, v ktorých bolo písmo a písomníctvo už pred príchodom solúnskych bratov Konštantína a Metoda.˝
K uvedeným teóriám o pôvode staroslovienčiny sa žiada doplniť zopár údajov. Najstaršie odpisy z cyrilo-metodských pôvodnín pochádzajúce z 10. storočia sú Kyjevské listy. Venoval sa im práve prof. Stanislav, ale i ukrajinský slavista prof. Ševelov, chorvátsky historik Jagič a i. Prof. Stanislav poukázal na množstvo jazykových prvkov Kyjevských listov pochádzajúcich z nárečia, ktorým sa v 9. storočí hovorilo pod Malými Karpatmi. Prof. Juraj Ševelov išiel ešte ďalej a povedal: ˝Ľahšie vysvetlíme také početné zvláštnosti nachádzajúce sa v Kyjevských listoch, ak vezmeme za základ, že jazyk tých pamiatok je veľkomoravské nárečie s masedónskymi infiltráciami, namiesto doterajšieho predpokladu, že by to bolo macedónske nárečie s veľkomoravskými infiltráciami. A ´veľkomoravské nárečie´ ako ho poznáme, je vlastne slovenský jazyk.˝


Na Samovu ríšu nadviazala Svätoplukova ríša, v prameňoch nazývaná Slovenská zem (podľa Nestora) alebo Veľká Morava (podľa Porfyrogeneta).
Obsiahla obrovské územie s vplyvom od Baltu po Jadran a Čierne more a s mocenským jadrom medzi Bratislavou a Nitrou. Postavila sa na kresťanskom základe, snažiac sa takto obstáť v rodiacej sa stredovekej Európe.
Skrze poslov Konštantína a Metoda práve tu vyzrela slovanská vzdelanosť a písmo, ktoré vzápätí rozšírili medzi všetkých Slovanov.
 

Duša Slovenskej zeme dala vzniknúť celoslovenskej kultúre, z jej tela vzišli neskôr aj štáty český, poľský, uhorský. No samotné jadro Slovenskej zeme zaspalo tisícročným spánkom.
A predsa sme my, čo sme ostali v mieste zrodu, prežili tisícročie bez štátnosti. Niet vari podobného príkladu v dejinách. Aká sila nás držala pohromade, nedovolila nám rozplynúť sa po okolí, zabudnúť na poslanie?
Tou silou bolo slovo, odblesk ohňa stvorenia, predveká podstata.
Tou silou bola reč, hovorené svedectvo, povedaná myšlienka.
Tou silou bol slovenský jazyk.
Takto sa o tom píše v Nestorovej kronike z roku 1113:
˝Bol jeden národ sloviensky - Slovieni, ktorí sedeli pozdĺž Dunaja, ktorých si podrobili Uhri, i Morava, i Česi, i Ľachovia, i Poľani, ktorí sa teraz volajú Rusou.
Keď Slovieni a ich kniežatá boli pokrstení, Rastislav i Svätopluk, i Koceľ poslali poslov k cisárovi Michalovi, hovoriac: ´Zem naša pokrstená je, i niet u nás učiteľa, ktorý by nás napomínal a poučil nás a preložil sväté knihy, lebo nerozumieme ani gréckemu jazyku, ani latinskému, lebo tí nás inakšie učia a oni inakšie. Preto nerozumieme obrazu Písma ani jeho sile. I pošli nám učiteľov, ktorí by nám mohli povedať slová Písma a ich zmysel.´ Toto počujúc, cisár Michal zozval všetkých filozofov a povedal im celú reč slovienskych kniežat.
I povedali filozofi: ´Je muž v Solúne menom Lev a má synov rozumejúcich jazyku slovienskemu, chytrých dvoch synov.´
Toto počujúc, cisár poslal po nich do Solúna k Levovi, hovoriac: ´Pošli k nám skoro svojich synov Metoda a Konštantína.´
Toto počujúc Lev skoro poslal ich, i prišli k cisárovi, i povedal im: ´Hľa, poslala ku mne Slovienska zem, prosiac učiteľa sebe, ktorý by im mohol preložiť sväté knihy, lebo toto si želajú.´
I uprosení boli cisárom a poslali ich do Slovienskej zeme k Rastislavovi i Svätoplukovi, i Koceľovi.
Keď títo prišli, začali zostavovať písmená abecedy sloviensky, i preložili Apoštola i Evanjelium. I radi boli Slovieni, keď počuli veľkosti Božie svojím jazykom.
A sloviensky národ i ruský jedno je, lebo od Varjagov nazvali sa Rusou, ale prv boli Slovienmi. Ak sa aj Poľanmi zvali, no reč slovienska bola. Poľanmi prezvaní boli, pretože v poli sídlili, ale jazyk sloviensky bol im jeden.˝

Staroruský letopisec Nestor nazýva teda Rastislavovu a Svätoplukovu ríšu jednoznačne Slovienskou t.j. Slovenskou zemou. Do našej zeme k strednému Dunaju boli pozvaní Konštantín a Metod. Bol to čas zrodu novej kultúry, pevnej štátnosti, rozosiatia svetla poznania medzi všetky slovanské národy.

Venujme sa teraz chvíľu nositeľom jazyka - starým Slovanom.
Do písanej histórie sa vynárajú v období sťahovania národov. Takto o Slovanoch píše byzantský cisár Lev VI. Múdry:

˝Aj slovanské kmene sa navzájom podobali spôsobom života a mravov. Boli tiež slobodné a nechceli žiť v otroctve alebo poddanstve, najmä vtedy, keď ešte bývali v pôvodnej vlasti za Dunajom. Keď sa odtiaľ presťahovali sem a boli prinútení prijať poddanstvo, nechceli dobrovoľne poslúchať nikoho iného iba samých seba. Pokladali totiž za lepšie trpieť pod útlakom vládcov pochádzajúcich z ich vlastného kmeňa, ako slúžiť a podliehať rímskym zákonom. Aj tí, ktorí prijali sviatosť spásonosného krstu, žijú týmto spôsobom života až do dnešných čias podľa zaužívaných zvykov svojej dávnej slobody. Slovanské kmene boli také pohostinné, že to neviem ani povedať. Túto svoju vlastnosť nestratili ani teraz, lež stále sa jej rovnako držia.˝

Vo svetle prvých pramenných údajov teda vystupujú Slovania ako slobodymilovaný, pohostinný a veľkorysý národ. A to podotýkam, že ich opisovali tí, ktorí proti nim bojovali. Po odznení búrok sťahovania národov nachádzame Slovanov odrazu všade - od Hamburgu po Benátky, od Fínskeho zálivu po Čierne more, od Dunaja po grécky Peloponéz a Malú Áziu.
Prenesme sa však do obdobia, keď už hukot sťahovania národov utíchal a na troskách starej rímskej Európy vznikala Európa nová. Vtedy sa rodili nové ríše a medzi nimi na našom území Samova ríša. Rozprávanie o nej sa okrem iného zachovalo vo Fredegarovej kronike:
˝Keď Slovania zvaní Vinidi s vojskom zaútočili proti Hunom, kupec Samo postupoval s nimi vo vojsku. A tu preukázal takú veľkú schopnosť proti Hunom, že to vzbudilo obdiv, a nesmierny počet z nich bol pobitý mečom Vinidov. Vinidi, spoznajúc Samovu užitočnosť, zvolili si ho za kráľa nad sebou a ti šťastlivo panoval 35 rokov. Za jeho vlády Vinidi viedli mnohé vojny proti Hunom. S jeho rozvahou a schopnosťou Vinidi vždy porazili Hunov. Samo mal 12 žien z pokolenia Vinidov, s ktorými splodil 22 synov a 15 dcér.
V roku 631 Slovania nazývaní Vinidmi v Samovej ríši usmrtili veľký počet franských kupcov a olúpili ich o tovar. To bol začiatok roztržky medzi Dagobertom a Samom, vládcom Slovanov. Keď potom Austrázijci obkľúčili hrad Vogastisburg, kde sa opevnili veľmi početné oddiely Vinidov, v trojdňovom boji boli tu mnohí z Dagobertovho vojska pobití mečom a ostatní zbabelo sa odtiaľ vrátili do svojich sídiel. Potom Vinidi viac ráz vtrhli do Durínska a do ostatných krajov Franského kráľovstva a plienili. Ešte aj Dervan, knieža národa Srbov, ktorí pochádzali z rodu Slovanov a už dávno patrili ku kráľovstvu Frankov, pridal sa so svojími ľuďmi k Samovmu kráľovstvu.˝

Tlkot srdca svetadielu vychádzal od nepamäti práve spod slovenskej zeme. Od stredného Dunaja sa podľa Nestorovej kroniky rozišli Slovania osídliť väčšinu Európy. Od stredného Dunaja sa po páde svetovládneho Ríma rozbehli Vandali, Alani a Kvádi dobýjať západný svet. A práve na našom území sa zastavili Avari, a nechali proti sebe vzniknúť Samovu ríšu. Táto dŕžava s centrom v Bratislavskej bráne a rozprestierajúca sa od Karpát po Alpy a od Dunaja po Labe sa stala základom všetkých nasledujúcich slovenských štátností.
Bola poslednou, ktorá stála na pôvodnom prírodnom myšlienkovom svete Slovanov, siahajúcom hlboko k indoeurópskym koreňom. No bola prvou, ktorá začala budovať novodobú slovanskú sústavu.
Tu už sa dostávame k problematike pravlasti Slovanov a k samotnému vzniku slovanských jazykov a národov. Najstaršie slovanské kroniky kládli pôvodné sídliská Slovanov do oblasti stredného a dolného toku Dunaja (čiže na územie dnešného Slovenska a jeho širšieho okolia).
Takéto údaje nájdeme u staroruského letopisca Nestora okolo roku 1113 a v poľských kronikách Kadlubkovej, Boguchwalovej a Dlugoszovej.
Staroruský kronikár Nestor na začiatku 12. storočia hovorí:
" Po dlhom čase Slovieni sa osadili pozdĺž Dunaja, kde je teraz Uhorská a Bulharská zem. A od tých Slovienov sa rozišli po zemi a pomenovali sa svojimi menami, kde sa osadili, na ktorom mieste. Ako tí, čo príduc osadili sa na rieke, čo sa volá Morava, aj nazvali sa Moravou, a iní Čechami sa pomenovali, a to tiež Slovieni - Bieli Chorváti a Korutani. Slovieni však, ktorí príduc osadili sa na Visle, pomenovali sa Ľachmi, a od tých Ľachov nazvali sa Poľanmi, iní Ľachmi, Ľutičmi, iní Mazovšanmi, iní Pomoranmi.

Taktiež aj Slovieni, ktorí príduc osadili sa na Dnepri, nazvali sa Poľanmi, iní však Drevľanmi, lebo sa osadili v lesoch. Iní sa osadili medzi Pripjaťom a Dvinou a nazvali sa Dregovičmi. Iní sa osadili na Dvine a pomenovali sa Poločanmi podľa riečky, ktorá ústí do Dviny a volá sa Polota.
Slovieni sa však osadili okolo jazera Iľmena a nazvali sa vlastným, svojím menom a vystavili hrad, ktorý pomenovali Novgorod. A iní sa osadili popri Desne a popri Semi a popri Sule a nazvali sa Severmi.
A takto sa rozišiel sloviensky národ...
Uhri príduc z východu, vrhli sa cez veľké vrchy, ktoré pomenovali Uhorskými vrchmi, a začali útočiť na tu žijúcich Vlachov a Slovienov, lebo sídlili tu najprv Slovieni a Vlasi, a vzali Sloviensku zem.
Bol to jeden národ sloviensky: Slovieni, ktorí sedeli pozdĺž Dunaja, ktorých si podrobili Uhri, i Morava, i Česi, i Ľasi, i Poľani, ktorí sa teraz volajú Rusou.˝

Názor o dunajskej pravlasti Slovanov bol všeobecne prijímaný až do 19. storočia. Rozvinul ho Pavol Jozef Šafárik vo svojich Slovanských starožitnostiach, držal sa ho i Ľudovít Štúr.

Neskôr najmä nemecká historická veda začala presadzovať tzv. migračnú teóriu, ktorá vytesnila slovanskú pravlasť do pinských močiarov.

Zatiaľ čo sa migračná teória dostala do učebníc, autochtónna teória sa začala opäť presadzovať vo vedeckom svete. Zaslúžil sa o to najvýznamnejší ruský slavista Oleg Trubačov.
Akým jazykom hovorili naši predkovia? Pripomeňme si údaje o praslovanskom jazyku. Praslovanský jazyk patril do satemovej skupiny indoeurópskych jazykov spolu s iránskymi a indickými jazykmi. V slavistike sa predpokladá, že praslovanský jazyk, ktorý sa osamostatnil v rámci indoeurópskych jazykov asi na konci druhého tisícročia pred naším letopočtom, bol viac-menej jednotným jazykom blízko príbuzných kmeňov. Jazyková jednota Praslovanov trvala veľmi dlho, asi 2000 rokov, dokiaľ praslovanské kmene žili vo svojej pravlasti. V tomto staršom období prevládali vo vývine praslovanského jazyka integračné, konvergentné tendencie.
Keď Praslovania opustili svoju pravlasť a zaujali rozsiahlejšie územia, praslovanský jazyk sa postupne diferencoval do nárečia, z ktorých sa neskôr vyvinuli jednotlivé slovanské jazyky, respektíve skupiny slovanských jazykov. Koniec praslovanskej jazykovej jednoty kladú bádatelia zvyčajne do 10. storočia.

O tom ako sa slovenčina vyvinula z praslovanského základu, hovorí viacero teórií. Prvou je centrická, ktorú zastávali takí významní slovenskí dejatelia ako Matej Bel, Pavol Jozef Šafárik, ale aj Anton Bernolák a Ľudovít Štúr. Vychádzala z presvedčenia, že slovenčina je zvyškom slovanského prajazyka, ktorý sa zrodil na strednom Dunaji. Odtiaľto sa potom Slovania rozišli do svojich dnešných sídiel, ako o tom svedčí Nestorova kronika. Podľa tejto predstavy je slovenčina starobylým útvarom zachovaným v centre slovanských jazykov.
Neskôr sa objavili teórie o nehomogénnom a homogénnom praslovanskom základe slovenčiny a teória migračno-integračná.
Slovo je prazákladom a iskrou celého človečenstva. Je počiatkom, života i vyústením cesty každého národa. Je životnou silou, ktorá ho prenáša cez stáročia, a dáva zmysel jeho jestvovaniu. Sú národy, pre ktoré reč znamená menej, pre iné viac, ale sú i také národy, pre ktoré ich jazyk znamená všetko. Práve takým je slovenský národ.
Kto sú Slovania a Slováci? Ako sa poprepletali tisíckami rokov dejín? Odkiaľ sa vzalo to slovo, ktoré majú v názve a ktoré je ich osudom už toľké veky? Vždy nás bude zaujímať, kto sme, odkiaľ sme prišli a kam kráčame. Snažíme sa nahliadnuť do hĺbok praveku nie iba pre prostý záujem o starožitnosti, ale hlavne preto, aby sme zachytili začiatok nite vedúcej do budúcnosti.
Slovania sedia v Karpatoch, v Povislí a v Podneprí už niekoľko tisíc rokov. Niet inej zmienky o starých Slovanoch ako tej, že boli roľníci. Roľnícka kolonizácia postupuje veľmi pomaly, dolinu po doline, stráň po stráni. Trvá niekoľko generácií, kým sa z osady odštiepi skupina, ktorá zúrodní susedné údolie. Takáto kolonizácia netrvá stovky, ale tisíce rokov. Keď sa Slovania vliali do písaných dejín okolo roku 600, obývali už tri štvrtiny Európy. Ako dlho im mohlo trvať, kým obsadili taký obrovský kus zeme? Veď niet svedectiev o tom, že by územia dobyli útokom.
Slovania sa v dejinách doslova vynárajú ako veľryba, keď sa na hladine nadýchne. Prekvapenie prizerajúcich sa korzárov, keď sa odrazu zjaví obrovský chrbát chŕliaci gejzír horúcej pary, nie je dôkazom toho, že veľryba predtým neexistovala.
Slovensko sa nachádza nad samým jadrom nášho svetadielu. Vari ani netušíme, ako mocne sa nás dotýkala celé tisícročia žiara vychádzajúca zo srdca Európy. Koľko vecí malo práve u nás svoj počiatok a ako sa práve z nášho územia rozlievali vlny života indoeurópskeho i slovanského.
Preto sa v historickom a národnom povedomí Slovákov spája v jeden celok všeobecné s osobitým, slovenské so všeslovanským, západné s východným. Je to podvedomá istota hĺbky koreňov, z ktorých všetko vyrastá. Je to počúvanie tlkotu srdca svetadielu. Málokto si tieto skutočnosti uvedomoval, no každý ich v hĺbke svojho podvedomia cítil. Naše národné jestvovanie sa opiera o zotrvanie pri prameni. Preto sme zároveň najstarším i najmladším slovanským národom. Preto sa u nás mnohokrát nedá odlíšiť začiatok a koniec jednej éry. Preto spolu s každým úderom srdca svetadielu prichádzame sami k sebe, hoci sme nikdy neodišli. A činnosť nemožno riadiť rozumom. Kým žije, má vlastný rytmus.

INDOEURÓPSKE KORENE SLOVENČINY


Predtým akoby ponorení v ľudstve, desaťtisíc rokov boli Slovania súčasťou národa, ktorý sa zvykne nazývať Indoeurópania. Zrodil sa na území od Dunajskej kotliny cez povodia Odry, Visly a Dnepra až po čiernomorské stepi. Tí, ktorí odišli na západ, stali sa Románmi, Keltmi, Germánmi. Tí, ktorí odišli na juh a východ, stali sa Grékmi, Peržanmi, Indmi. Tí, ktorí ostali na území zrodu, ostali Slovanmi.
Filozof Mircea Eliade zhrnul vznik a expanziu Indoeurópanov takto:
˝Vedci sa vyše storočia všemožne usilovali identifikovať pôvodnú vlasť Indoeurópanov, rozlúštiť ich protohistóriu a objasniť fázy ich migrácií. Pôvodnú vlasť hľadali v severnej a strednej Európe, na ruských stepiach, v strednej Ázii, v Anatólii atď. Dnes umiestňujú pravlasť Indoeurópanov do oblasti na sever od Čierneho mora, medzi Karpatmi a Kaukazom. Slovník spoločný u niektorých zvierat (vlk, medveď, hus, riečny losos, osa, včela) a u niektorých stromov (breza, buk, dub, vŕba) svedčí o miernom pásme. Na sever od Čierneho mora v 5. až 3. storočí pred n. l. vznikla tzv. mohylová kultúra. Podľa Marije Gimbutasovej národy, ktoré založili a šírili mohylovú kultúru, mohli byť jedine Indoeurópania. Nech už je to akokoľvek, , isté je, že indoeurópska kultúra má pôvod v neolite, možno dokonca v mezolite. Rozptyl indoeurópskych národov trval niekoľko tisícročí. Okolo roku 1200 pred naším letopočtom Árijci prenikli na rovinu Indu a Gangy, Iránci sa natrvalo usadili v Perzii, Grécko a ostrovy boli vystavené indoeurópskym vplyvom. O niekoľko storočí neskôr sa uskutočnila alebo značne pokročila indoeuropeizácia Indie, Apeninského polostrova, Balkánskeho polostrova, severnej a západnej Európy. Tento charakteristický proces - migrácia, dobýjanie nových území, podmanenie, po ňom asimilácia obyvateľov - sa ukončil až v 19. storočí nášho letopočtu. Ďalší podobný prípad lingvistickej a kultúrnej expanzie nepoznáme.˝
Dnes hovorí indoeurópskymi jazykmi viac ako dve miliardy ľudí na všetkých kontinentoch sveta. No počiatky tohto fenoménu sú ukryté kdesi tu, v stredoeurópskom priestore.
Vyjadril to i slovenský vedec Pavol Mačala vo svojom diele Etnogenéza Slovanov v archeológii:
˝Ak akceptujem tézu o tom, že indoeurópski aborigínci sú najstaršími roľníkmi v Európe, potom môžeme ďalšiu postupnú diferenciáciu indoeurópskeho základu dávať do súvislosti s dobovým civilizačným progresom a jeho ohniskami a v rámci toho môžeme načrtnúť nasledovnú periodizáciu etnogenézy Slovanov:
1. indoeurópske obdobie (5. tisícročie p.n.l. - koniec 3. tisícročia p.n.l.)
2. venétske obdobie (počiatok 2. tisícročia p.n.l. - 8. storočia p.n.l.)
3. protoslovanské obdobie (7. storočie p.n.l. - 5. storočie nášho letopočtu)
4. klasické obdobie (6. storočie - 10. storočie nášho letopočtu)
Načrtnutému modelu pôvodu Slovanov nakoniec neodporujú ani poznatky získané z analýzy včasnoslovanskej keramiky.˝
Medzi najdôležitejšie indoeurópske jazykové skupny patrí slovanská, germánska, románska a indoiránska. K nim pristupujú menšie skupiny keltská, baltská, albánska, grécka a arménska. Práve slovanská skupina stojí v strede indoeurópskych jazykov, a to geograficky aj lingvisticky. A práve slovenčina stojí v strede slovanských jazykov.



... a z toho slova vznikli národy - jednotná reč je totiž hlavným poznávacím znakom a hlavným kritériom etnicity. A hlavne z hľadiska chronológie osídlenia a autochtónnosti toho-ktorého národa na danom území je pôvod miestnych názvov - toponýmia - najviac zanedbávaným bielym miestom dogmy o „sťahovaní národov“. Očividne niektorí „historici“ zámerne nechcú použiť služby lingvistov-etymológov na vedecké objasnenie niektorých svojich „historických“ tvrdení.

Je totiž známe, že každé etnikum, ktoré sa ako prvé celoplošne usídlilo na nejakom území (alebo na ňom ako etnikum vzniklo), muselo v záujme orientácie na tomto území už v prvej svojej generácii pomenovať vo svojom jazyku aspoň hlavné orientačné body teritória (potoky, rieky, hory, pohoria, sídla a pod.). Ak títo autochtónni obyvatelia z územia odišli alebo zanikli ako etnikum, prišelci väčšinou prevzali toponymické názvy po pôvodnom obyvateľstve a prispôsobovali ich svojmu jazyku (napríklad slovenské Blatenské jazero - po „maďarsky“ nič nehovoriaci Balaton, alebo slovenský vyšný hrad Vyšehrad - po „maďarsky“ rovnako nič nehovoriaci Visegrád a pod.)

Pre kvalifikovaného etymológa nie je veľkým problémom dopátrať sa k zneniu najstarších toponymických názvov a pre seriózneho historika by početnosť takýchto názvov na danom území mala byť aspoň vážnym signálom, ale skôr priamym dôkazom, o etnicite a utochtónnosti najstaršieho trvalo usídleného obyvateľstva na tomto území. A vice versa, absencia či málopočetnosť toponymických názvov v jazykoch novších prišelcov je priamym dôkazom, že títo danú krajinu etnicky neosídlili, ale ju len prípadne po nejaký čas ovládali zo svojich mocenských centier, aj keď by to bolo počas niekoľkých generácií.

Takto by mali byť zmapované toponymiká nielen na území dnešného Nemecka od Odry na západ až po Severné a Baltské more, ale aj od Šumavy na juh až po Benátky, kde sa v nápadne veľkom počte vyskytujú napríklad sídla s názvom Wend- , Wind-, ktorým menom (Wenden, Winden, Weneten či Veneten ) označovali od raného stredoveku Nemci vtedajších Slovenov - dnešných Slovákov a Slovincov. Aj názov samotných Benátok - Venetia v tomto zmysle čosi napovedá a sotva ho možno odvodzovať od „prišelcov“. Pozornosť by sa mala venovať aj územiu dnešného Rumunska, ktoré je podľa historiografie pôvodne vraj celkom neslovanské, zato sa však na ňom nachádza neuveriteľné množstvo slovanských toponymických názvov až po tú typicky slovanskú rieku Černovodu a ešte aj druhý raz v slovansko-rumunskom znení Negru Voda.

V súčasnosti prebieha v rámci „globalizácie“ nová mohutná vlna Drang nach Osten, ktorá sa vraj chce zastaviť až na Urale. V rámci nej sa, okrem nového „prerozdelenia“ moci a národného bohatstva stredoeuropskych a východoeurópskych národov, objavujú aj známe staronové tendencie a zámery o zmenu doterajšej štruktúry národno-štátneho usporiadania tejto oblasti, pripomínajúce niektoré tézy už z nemeckej doktríny o „sťahovaní národov“. A tieto tézy samozrejme so sebou znova prinášajú aj staronové otázky o autochtónnosti toho-ktorého národa na tom-ktorom území, spojené aj s deklarovaním staronových neslovanských nárokov na tieto územia Európy.

Je preto už najvyšší čas, aby historiografia slovanských národov využila doteraz zanedbávané možnosti pomocných historických vied a aby aj serióznym rozborom onomastiky a toponýmie na týchto územiach vrhla vedecké svetlo nielen na starú dogmu o „sťahovaní národov“, ale aj na nové tendencie a zámery súčasných „globalizačných“ sťahovavcov. Inak by sa totiž mohlo stať, že zakrátko začnú neslovanskí archivári na starých rímskych mapách prepisovať označenie týchto území zo znenia „hic sunt leones“ na znenie „hic sunt bovi“!







Július Handžárik,  uverejnené v dvojtýždenníku Kultúra

 „Sťahovanie národov“ je nemecká historiografická doktrína z 19. storočia, od ktorej sa odvíjajú ďalšie „historické“ tézy a doktríny pochybnej hodnoty. Skôr, ako sa jej budeme venovať, venujme trochu pozornosti dlhému obdobiu pred týmto „sťahovaním“.


Európa bola osídlená človekom už v praveku a hoci tu nevznikli prvé známe civilizácie ako na Níle, Eufrate a Tigrise, Induse či Žltej rieke, aj v Európe kontinuálne pokračoval vývin človeka do jeho ďalších vyšších štádií. Archeologicky je dokázané, že človek už v štádiu svojho lovecko-zberateľského vývoja osídlil celý európsky kontinent a že na celej ploche Európy žil už ako roľník prinajmenšom od neolitu (5 000 rokov pred n.l.). Na obrovskom poľnohospodársky výhodnom strednom klimatickom pásme zhruba medzi desiatym a šesťdesiatym stupňom zemepisnej šírky a medzi štyridsiatympiatym a šesťdesiatym stupňom zemepisnej výšky s veľkými výbežkami na juh i na sever sídlili už odvtedy usadlým spôsobom života anonymné poľnohospodárske etnika, pre germánsku historiografiu anonymní „domorodci“ či pre Rimanov „barbari“, z ktorých sa zrazu hlboko v stredoveku vykľuli Slovania, sídliaci na západe až po Severné a Baltské more vrátane ostrova Rujana.

Sem, do tohto obrovského a mocensky bezbranného územia poľnohospodárskeho ľudu, ktorý sa zhruba až do 6. storočia n.l. nedopracoval k nadkmeňovému usporiadaniu spoločnosti, smerovali všetky koristnícke vpády zo všetkých svetových strán a na tomto poľnohospodárskom ľudskom podloží prebiehali všetky lúpežné výpravy a iné „sťahovania národov“ už od mezolitu.

Zhruba v strede tohto obrovského územia, na dnešnom Slovensku, sa križovali aj dve najvýznamnejšie obchodné cesty - praveká Jantárová cesta vedúca od Baltu cez Moravskú bránu k Jadranu a severná vetva starovekej Hodvábnej cesty vedúca po Dunaji k Rýnu a Severnému moru. A muselo to byť územie na svoju dobu primerane civilizované, ak sa na ňom dalo a oplatilo diaľkovo obchodovať! Svedčia o tom archeologické artefakty - importy zo vzdialených oblastí Európy, ako napríklad náhrdelník z mušlí Melanopoides z Čierneho mora z čias gravettskej kultúry (30 000 rokov pred n.l.), nájdený v Čertovej peci pri Radošinej ( okr. Topoľčany), ozdoby z mušle Spondylus gaedoropus zo Stredozemného mora z mladšej doby kamennej (začiatok 5. tisícročia pred n.l.) nájdené v Iži a v Nitre, či jantárové perly z baltickej oblasti z náhrdelníka zo staršej doby bronzovej (2 000 -  1500 rokov pred n.l.) nájdené v obci Abrahám (okres Galanta) a množstvo iných podobných artefaktov. Na tomto území sa pred 3500 rokmi odohrával aj prvý zlatý vek Európy, dokumentovaný európsky celkom ojedinelým množstvom nálezov bronzových pokladov na Slovensku. Takže, nijaké „územie nikoho“, nijaké „hic sunt leones“ (biele miesta) či „terra incognita“ (neznáme zem), ale obrovské územie osídlené usadlým poľnohospodárskym a primerane civilizovaným obyvateľstvom - aj keď pre cudziu historiografiu  anonymným!

Od tézy k doktríne a od doktríny k dogme

V období veľkého rozmachu nacionálneho vedomia európskych národov v 19. storočí sa pri odôvodňovaní národných či štátnych alebo mocenských nárokov na to-ktoré územie stala vážnym argumentom autochtónnosť ( prapôvodnosť) toho-ktorého národa na danom území. Hlavne politika Nemeckého cisárstva, ktoré sa chystalo na ďalšiu expanziu smerom na východ (Drang nach Osten), naliehavo potrebovala takú doktrínu, ktorou by Nemci mohli dokázať svoju „prapôvodnosť“ na stredoeurópskych a východoeurópskych územiach a teda aj istú „oprávnenosť“ svojich nárokov na tieto územia.

Vtedy už bola dokázaná germánska prítomnosť na viacerých slovanských územiach pred prelomom letopočtu i na začiatku n.l., pričom sa zámerne nerozlišovalo medzi germánskymi vojensko-koristníckymi vpádmi, dočasným germánskym vojensko-mocenským ovládnutím domorodého etnika, alebo prípadným celoplošným osídlením daného územia germánskym etnikom. A tak sa v nemeckej historiografii objavila téza o sťahovaní národov, definovaná zhruba ako „Obdobie rozsiahlych etnických presunov a kryštalizácie novej etnicko - politickej mapy Európy prebiehajúce od konca 4. do konca 6. storočia, ktoré bolo priamo vyvolané tlakom Hunov. Výsledkom bol aj príchod Slovanov do strednej a západnej Európy“.

Argumentom nemeckých archeológov pre túto tézu bola hlavne stratigrafická metóda, v rámci ktorej boli za slovanské označené až tie artefakty, ktoré sa našli v pôdnych vrstvách zodpovedajúcich 6. storočiu n.l. Všetky ostatné artefakty zo starších stratigrafických vrstiev boli označené keltské, a pod.) a ak ich tak nijako nemožno označiť, tak sa etnicite ich výrobcov jednoducho nevenuje žiadna pozornosť, hovorí sa len o „kultúrach“ -skrátka „hic sunt leones“.

Argumenty nemeckých historikov sa opierali hlavne o mýty a legendy starovekých a ranostredovekých kronikárov, bájkárov a „historikov“, hlavne o diela gótskeho Jordanesa zo 6. storočia n.l.(Gotensaga - O pôvode a dejinách Gótov, Rímske dejiny a pod.).

Podľa tejto tézy o „sťahovaní národov“ Slovania žili pôvodne kdesi v Pripjaťských močiaroch, tam sa záhadným spôsobom rozmnožili ako komáre a v 6. storočí n.l. zaplavili náhle a bez akýchkoľvek víťazných bojov celú strednú a západnú Európu až po Severné a Baltské more, hoci toto územie vraj už oddávna „obývali“ Skýti, Kelti, Sarmati, Germáni či akíkoľvek iní Neslovania. Z tejto prostoduchej tézy sa však pod tlakom nemeckej politickej moci stala „vedecká“ doktrína a napokon aj nedotknuteľná dogma, ktorá sa bez hlbšieho skúmania nekriticky preberá a deklamuje až dodnes.

Tak sa namiesto všeobecne platného vedeckého prístupu De omnis dubitandum vytvorila v odbore archeológie a historiografie nevedecká dogma s prístupom Noli tangere!



Biele miesta dogmy
Archeológia je vedná disciplína zaoberajúca sa hlavne hľadaním súvislostí. Za posledné storočie urobila úctyhodné objavy, jej ťažkosti však vyplývajú z všeobecne nedostatočnej nálezovej základne (objavy sú prevažne náhodilé a sporadické, lokalizované hlavne vo väčších mestách) a z veľkých rozporností v interpretácii chronológie európskeho vývoja. Preto nám na otázku o etnicite výrobcu toho-ktorého archeologického artefaktu nevie dať vecnú odpoveď nijaký seriózny archeológ. Práve preto už bolo ľudstvo svedkom desiatok či stovák kolosálnych archeologických „vedeckých“ omylov i klamstiev pri vysvetľovaní histórie nielen napríklad starého Egypta či Mezopotámie, ale aj histórie Európy. Rádiokarbó-nová analýza sice priniesla relatívne presné stanovenie veku niektorých artefaktov, ale typologická metóda naďalej uprednostňuje fikciu diaľkového pohybu ich výrobcov - celých etník, pred oveľa reálnejšou možnosťou pohybu tovarov, výrobných metód a estetických vzorov diaľkovým obchodom a koristníckymi nájazdmi. Podľa takejto „logiky“ by teda napríklad európska znalosť výroby papiera, hodvábu a porcelánu (ktorá sa sem dostala Hodvábnou cestou) mohla byť povedzme v budúcom štvrtom tisícročí archeologickým vedeckým dôkazom o osídlení Európy čínskym etnikom!

Bielym miestom archeológie zostáva zatiaľ aj široké uplatnenie metód génovej analýzy, ktoré by práve do dogmy „sťahovania národov“ mohlo priniesť svetlo exaktného vedeckého poznania. Napríklad v roku 1991 vykonal takéto veľkoplošné analýzy na území Maďarska americký vedec profesor L.L. Cavalli-Sforza s takýmito, pre dogmatickú historio grafiu šokujúcimi závermi : „Maďarsko je v Európe anomália. Jazyk ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom v Karpatskej kotline. Absolútna väčšina obyvateľstva Maďarska nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská a kontinuálne európska. Zostalo iba (maďarské -pozn.J.H.) meno a aglutinujúci jazyk. Maďarských génov niet.“ (Scientic American, november 1991 ).

Historiografia to má s hľadaním súvislostí a s interpretáciou dávnych udalostí ešte oveľa ťažšie, hoci sa opiera už o písomné podklady. Veľká časť písaných stredovekých podkladov totiž popisuje udalosti veľmi voľne a povrchne bez ich konkrétnej znalosti a v horšom prípade s veľmi konkrétnymi dezinformačnými zámermi (napríklad germánske ságy, diela „historika“ Jordanesa, Anonymove „Gesta Hungarorum“ a mnohé iné). Aj preto je v nemeckej doktríne o „sťahovaní národov“ celý rad bielych miest a neobhájiteľných tvrdení.

Prvým takým tvrdením je téza o sťahovaní celých národov . Ak si položíme otázku, aké národy sa v období 4. až 6. storočia n.l. mohli ešte ako národné celky naozaj sťahovať, musíme si odpovedať, že tak mohli urobiť jedine kočovnícke nomádske národy. A aj sa sťahovali nielen dávno pred „sťahovaním národov“, ale aj celé stáročia po ňom - a to vždy od východu na západ smerom do bohatších krajín usadlých národov za korisťou. Nomádi totiž mohli a aj žili hlavne z mlieka, krvi a mäsa svojich stád, takže ich celonárodná hospodárska základňa sa pohybovala tesne za ich bojovníckymi družinami, mali ju vždy k dispozícii a neboli odkázaní na iné miestne zdroje obživy. Takto sa do strednej Európy naozaj prisťahovali nielen Huni a Avari, ale po nich aj Prabulhari, Maďari, Sikuli, Pečenehovia, či Kumáni.

Ale ako sa mohli sťahovať európske národy, žijúce prinajmenšom od neolitu (zhruba 5 000 rokov pred n.l.) ako usadlí poľnohospodári pestujúci kultúrne plodiny, chovajúci domáce zvieratá a žijúci v trvalých obydliach a sídliskách? Ako sa mohol roľník diaľkovo sťahovať na neosídlených a neobrábaných teritóriách? Naopak, nemohol to urobiť ako národný celok, teda spolu s deťmi, ženami a starcami, ani na teritóriách osídlených a roľnícky obhospodarovaných, lebo vtedajšia nízka výnosnosť poľnohospodárskych plodín by prišelcov spolu so starousadlikmi nemohla uživiť. A z tých istých dôvodov na týchto územiach boli k dispozícii zásoby potravín maximálne po ďalšiu úrodu. Tvrdenia o sťahovaní celých nenomádskych národov či etnických celkov v uvedenom historickom období sú teda iba absurdnými a vecne ničím nedololoženými fikciami. Ich absurditu znova odhalili zhruba pred pätnástimi rokmi napríklad objavy amerických vedcov. Títo vedci - poľnohospodári hlavne rozbormi európskych donačných listín dokázali dva exaktné fakty:

- že na založenie produktívnej poľnohospodárskej jednotky na predtým neobrábanej pôde v stredovekej Európe bolo potrebných 4 až 7 rokov a -- že až do 17. storočia (kým sa nerozšírili výnosné americké plodiny - zemiaky a kukurica) bolo v Európe potrebné, aby na jedného nepracujúceho občana pracovalo v poľnohospodárstve 8 až 14 roľníkov (podľa klimatickej oblasti a bonity pôdy). Tak sa preto udeľovali aj donačné listiny - výnosnosť poľnohospodárskych plodín bola totiž v stredoveku ešte taká nízka, že jarné hladomory z nedostatočných zásob potravín boli v strednom klimatickom pásme Európy organickou sú pásme Európy časťou života.

Predstava o diaľkovom mnohomesačnom či dokonca viacročnom pohybe celých nenomádskych národov aj na takomto roľnícky obhospodarovanom teritóriu je preto celkom absurdná.
Pravda, vedeli to aj pisatelia stredovekých „historických“ mýtov a legiend a pokúšali sa to kamuflovať naivnými tvrdeniami a výmyslami. Napríklad Jordanes vo svojej Gotensage o údajnom diaľkovom vandrovaní celého národa Gótov to kamufluje takto : „Žili z ruky do úst, zjedli po ceste čo sa dalo a to, čo si sami nevedeli zadovážiť, ukoristili kde sa dalo“ (... raubte man, wo man konnte). Lenže nepovedal a nemohol povedať čo sa dalo nájsť na neobývanom území, čím by sa uživil celý národ (?) a čo sa tam vôbec dalo nájsť, povedzme, od novembra do mája?

Na tieto logické otázky ani netreba odpovedať. Na Jordanesovom tvrdení je však pravdivá jeho posledná časť o rabovaní potravín vandrujúcimi Gótmi, ktorá je súčasne aj nechcenou výpoveďou o tom, že vandrovali iba gótske vojensko-koristnícke družiny a že tieto sa pohybovali na osídlených poľnohospodárskych územiach, ktoré mali aké-také potraviny aj na ich uživenie. Štyrikrát až päťkrát početnejšie celé gótske kmene či etnika by však nedokázali uživiť ani mimoriadne prosperujúci domorodí poľnohospodári a na neobývanom území sa nemohli dlhodobo pohybovať a zdržiavať ani vojenské družiny nenomádskych národov, nieto ešte celé národy s deťmi, ženami a starcami. Ba aj na roľnícky obhospodarovanom území sa mohli dlhodobo pohybovať a zdržiavať iba vojenské družiny, ktoré sa uživili parazitovaním na neveľkých zásobách potravín domorodého obyvateľstva. Dokonca aj dlhší pobyt takýchto relatívne neveľkých ozbrojených družín na jednom mieste vyvolával lokálne hladomory vedúce až ku kanibalizmu, ako to priznáva sám Jordanes v súvislosti s pobytom vojenských družín germánskych Vandalov v Galii.
Najväčším bielym miestom a najviac zamlčiavanou otázkou v dogme o „sťahovaní národov“ je však otázka

Kto vlastne boli, akej etnicity boli tí orabovávaní poľnohospodárski obyvatelia stredného pásma Európy, na ktorom prebiehalo to „sťahovanie“ germánskych „národov“ a čo sa s nimi vlastne stalo po odchode vandrujúcich germánskych bojových družín a
Kto a aké národy pokračovali v kontinuálnom poľnohospodárskom obhospodarovaní tohto obrovského teritória Európy až do údajného príchodu Slovanov v 6. či 7. storočí ?
Pri serióznom a naozaj vedeckom zodpovedaní týchto a ďalších otázok k doktríne „sťahovania národov“ by archeológom a historikom mali pomôcť aj iné vedné odbory, hlavne z oblasti poľnohospodárskych vied, ekonomiky a lingvistiky. Dá sa pritom s istotou očakávať, že ich skutočné vedecké odhalenia budú v diametrálnom rozpore s uvedenou nemeckou doktrinárskou dogmou a celkom ju vylúčia z oblasti exaktnej historickej vedy.


 

sťahovanie a ukladanie súborov, mp-3, knihy, videa...

uloz.to - sdilej snadno data


TOPlist